Do krajiny orlov a 800 000 bunkrov 1/2 (foto).

Autor: Marián Repáň | 28.11.2011 o 6:53 | (upravené 30.11.2011 o 9:01) Karma článku: 9,89 | Prečítané:  2431x

Bolo tu zo strany čitateľov mojich predchádzajúcich príspevkov viacero požiadaviek na detailnejší popis cesty môjho dobrodružného výletu. Tak vám ho aj s pár fotkami a ešte nespomenutými zážitkami rád prinášam.

Niekoľko mesiacov pripravovaná "Balkántour" začala skorými raňajky pri Balatone.

5.jpg

Ráno na cestách nám nikdy nechutí a tak to väčšinou doháňame v aute, prípadne na takýchto miestach pri ceste. Prvý deň sme chceli nielen doraziť do Pécsu ale ho aj preskúmať.

10.jpg

Sťahujúce sa mračna nad našimi hlavami boli predzvesťou neočakávaného najhoršieho ubytovania celého výletu. A to hneď v prvý deň. Hostel silno pripomínal niekoľko pospájaných robotníckych unimobuniek, v ktorých sa okrem ubytovania občasných pocestných, odohrávajú len víkendové alkoholovo-drogovo-sexuálne orgie jeho majiteľa. Aj sme pozamykali všetko, čo stálo medzi nami a vchodovými dverami, vrátane nich, v obave pred ďalšou takouto neohlásenou akciou. Boli sme tam totiž jediní a ani pri odchode nás nikto nevyprevadil, v obave či neodnesieme posteľné povlečenie, ktoré bolo naposledy vymenené v minulom storočí. Postelí bolo k dispozícií hneď pre niekoľko ľudí ale my sme sa tlačili na jednej jedinej ako tak čistej.

Už nikdy nepôjdem na cesty bez rezervného povlečenia, keď to môže odviesť auto. Prvý deň sme uzavreli s nádejou, že už nič horšie nás nepostretne...

Pécs je peknou zastávkou na pol dňa, ktorý je viac ako postačujúci na návštevu tohto druhého najväčšieho mesta v Maďarsku. Dôvodom našej návštevy boli najmä ranno kresťanské pohrebiská v tomto meste.

67.jpg

V našej naplánovanej trase nestál žiaden most cez Dunaj a tak sme využili služby kompy v Mohácsi, o ktorej som vedel ale nepoznal žiadne detaily. Tie nám pomohla zistiť veľmi ochotná pani v informačnom centre v Pécsi. A tak sme nemuseli podstúpiť zachádzku 250 km cez najbližší most, ktorú som mal v zálohe.

Na hraniciach som sa nechal ošklbať nekresťanským kurzom miestneho zmenárenského monopolu pri nákupe srbského dinára. Ten sa mi ešte neskôr, keďže som ho vymenil viac ako sme nakoniec potrebovali, postaral o skúsenosť s výmenou meny, ktorú nikto nechce odkúpiť späť.

Po prechode severozápadných oblasti Srbska, ktoré sú obývané Slovákmi a nekonečnom blúdení a hľadaní výjazdu v juhozápadnom smere z Belehradu, kde prebieha intenzívna výstavba infraštruktúry s mnohými zle alebo vôbec značenými obchádzkami, na nás čakali najkrajšie kláštory Srbska. Bez jediného turistu. Zato s početnými komunitami mníchov a s nádhernými viac, či menej, poškodenými freskami v interiéroch.

94.jpg

110.jpg

105.jpg

153.jpg

157.jpg

V poslednom kláštore po tom, čo som zistil, že akurát prebieha ranná modlitba (áno, na cestu zvyknem vyrážať zavčas rána) som neodolal a vkĺzol dovnútra. Nespozorovaný som sa zúčastnil modlitby asi dvadsiatky mníchov. Bol to zážitok na celý život, napriek tomu, že nie som stúpencom žiadnej cirkvi. A možno práve preto. Doslova hmatateľná duchovná sila ich monotónneho spevu a intenzívna vôňa kadidla mi spôsobovala zimomriavky po celom tele.

Medzičasom sa krajina výrazne zmenila a Maďarskú pustu vystriedali prvé väčšie kopce so stopami snehu.

Postupne sme sa prepracovávali nie práve najkvalitnejšími cestami (s odstupom času po skúsenostiach v Kosove a Albánsku by som ich uvítal) k Novému Pazaru.

123.jpg

Malebný kostol svätého Petra a Pavla na hranici Nového Pazaru bol miestom, z ktorého sa mi ťažko odchádzalo. Ale deň sa už chýlil ku koncu a bolo nám treba v spleti neprehľadných a rôzne sa krútiacich uličiek, ktoré sme z kopca, na ktorom kostolík stál, videli, nájsť hotel a pripraviť sa na ďalšie skoré vstávanie.

147.jpg

Vrbak bol jediný hotel počas celého nášho výletu, ktorého služby sme využili. Iná voľba nebola. Bol tam už iba hostel, ktorého referencie tu nie sú uverejniteľné. Kým sme k nemu trafili, opakovane som si trénoval cestu v protismere v neoznačených jednosmerkách, čo sa mi neskôr, viac na juhu, hodilo:-)

Hotel nás prekvapil fantastickou kuchyňou a mrazivými izbami, ktorých zariadenie bolo spísané, pre kontrolu voči krádeži, vrátane zamurovanej vane, postele a vôbec všetkého, čo sa v izbe nachádzalo.

136.jpg

Z hotela sme vyrazili skoro ráno a naša ďalšia cesta k Srbsko-kosovskej "hranici" so zátarasami a ťažko ozbrojenými hliadkami so zákazom fotenia, sa vinula popri asi 17-18 km dlhom jazere Gazivode s nádhernými výhľadmi.

180.jpg

Kvalita ciest sa v Kosove výrazne zhoršila a mala nám byť predzvesťou toho, čo nás čaká v Albánsku. Cesty boli plné pomaly sa pohybujúcich vozidiel a tak mi nezostávalo nič iné iba sústavne porušovať zákazy predchádzania, nakoľko naša dnešná púť sa mala končiť až v Macedónsku.

188.jpg

Ťažko identifikovateľné vývojové štádium Prištiny. Vo výstavbe, či v úpadku? Tu som prvýkrát vypustil z plánu miesto, ktoré som chcel navštíviť. Gračanicu. Kláštor, o ktorý sa stará jediný takmer slepý mních. Výsledkom nám bola teda len asi 100 km zachádzka, keďže sme prišli zo saverozápadu a ďalej sme pokračovali na západ.

194.jpg

195.jpg

Ešte krajšie kláštory, z pohľadu interiérovej výzdoby, i keď značne poškodenej, ako v samotnom Srbsku sú v jeho Kosovskej časti. V meste Pec a Dečani. Do kláštora v Peci sme žiaľ prišli v čase, kedy je uzatvorený kvôli modlitbám. Podarilo sa mi ale presvedčiť ozbrojenú hliadku pred jeho bránami, aby zatelefonovali dnu a povedali im o návšteve z ďalekého Slovenska, ktorá prišla do Kosova len kvôli kláštorom.

Po pár minútach sme boli veľmi srdečne prijatí a jeden z mníchov nás previedol po areáli aj s detailným výkladom v perfektnej angličtine.

V Dečani je na rozdiel od ostatných miest, ktoré sme navštívili, ženský kláštor a žiaľ nebolo mi tam umožnené fotiť. Ťažko ozbrojení strážcovia pri vchode boli dostatočným argumentom, aby som nepokúšal.

Oblasť západného Kosova na hranici s Čiernou Horou a Albánskom je nádherná. Tieto mestá sú učupené pod priamo nad nimi sa týčiacimi vrchmi národného parku Prokletije. Nie samotný názov ale pevný časový harmonogram a upozornenie na v ňom hroziace nebezpečenstvá nám neumožnili preskúmať aspoň niektoré jeho zákutia. Museli sme sa teda uspokojiť len s nádhernou scenériou, ktorú sme sledovali z kláštorných záhrad.

Naša ďalšia cesta sa stočila na juhovýchod do mesta Prizren.

200.jpg

Bolo to miesto, kde som vzdal nájdenie nášho cieľa. Kostola svätej Leviši, ktorý, o čom som netušil a oznámil nám to spomenutý mních v Peci, bol len nedávno vypálený a značne poškodený.

Ďalšie dve hodiny sme hľadali výjazd z mesta smerom na Macedónsko. Sú dva a vždy nás to zaviedlo k tomu, ktorým som ísť nechcel. Nemohol som si predsa nechať ujsť jednu z podľa môjho názoru najkrajších horských ciest v Európe, prechádzajúcou srdcom národného parku Šar planina. Tesne pred súmrakom som si všimol nepatrnú tabuľku, ktorá sa strácala medzi vývesnými štítmi a ukazovala smerom na uzučkú cestu, po ktorej sme sa mali vydať. Prudké stúpania a klesania so strmými zrázmi striedavo po oboch stranách cesty šírky jedného auta bez zvodidiel privodila partnerke ľahkú nevoľnosť. O niekoľko dni neskôr si to zopakovala v Albánsku s väčšou intenzitou:-) Grády tejto ceste dodával postupujúci súmrak so začínajúcim snežením a letnými gumami na kolesách. Nezabudnuteľná cesta.

O tom, že mi prejazd Kosovom zvýšil adrenalín a pridal pár šedivých vlasov som viac písal v jednom z predchádzajúcich článkov.

Do Ohridu na juhozápade Macedónska sme dorazili o jedenástej v noci.

222.jpg

243.jpg

1877.jpg

1905.jpg

Strávili sme tam 2 dni u nášho hostiteľa Valentína a načerpali trochu síl pred našou najväčšou výzvou. Albánskom. Ohrid so svojou pevnosťou na brehu najhlbšieho jazera Európy, útulnými kostolíkmi a pokojnými zákutiami bol na hony vzdialený od predstavy rušného letoviska, kde v sezóne vzrastie počet jeho obyvateľov niekoľkonásobne. Opäť sa mi raz potvrdilo, že treba cestovať mimo sezóny, kde cez davy turistov nemáte šancu spoznať tú pravú miestnu atmosféru.

1921.jpg

Oddýchnutých a plných očakávaní i obáv nás privítalo Albánsko so svojimi 800 000 bunkrami, ktorých výstavba rozvrátila národné hospodárstvo krajiny a spôsobila, že Albánsko vyzerá tak ako vyzerá. Čo pre mňa ale znamená, že je to cestovateľsky ešte stále veľmi zaujímavá krajina.

Pokračovanie už v stredu. Milovníci prírody si prídu na svoje:-)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?